Väčšinu ľudských dejín niečo ako zvláštne práve pre deti neexistovalo. Deti boli naviazané na svojich rodičov, ale neboli nijak extra chránené.
To sa zmenilo so vznikom OSN (Deklarácia práv dieťaťa bola prijatá v roku 1959). Dovor o právach detí sa rodil až desať rokov a v roku 1990 ho podpísali aj zástupcovia našej krajiny (vtedy ešte ako Československo). Každé dieťa má právo na telesný a duchovný rozvoj, to je základný článok Dohovoru.
Medzi detské práva patrí inak napríklad právo rodičovskú opateru, právo na svoju ľudskú identitu, právo na ochranu pred diskrimináciou, zneužívaním a krutosťou, právo na jedlo, štátne vzdelanie, zdravotnú starostlivosť, zohľadnenie trestného práva k veku a mnoho ďaľších takpovediac ľudských práv. Deti sú všetky osoby pod 18 rokov (pokiaľ to zákony určitého štátu vyslovene neurčujú inak) a podľa Dohovoru neexistujú termíny ako adolescent, tínedžer, mladík a podobne. Deťmi sme skrátka až do prvého dňa dospelosti. Na druhú stranu, rôzne príručky a detská literatúra (je veľmi dôležité, aby samé deti rozumeli svojim právam) poznajú tri úrovne veku – predškolský vek, mladšie a staršie deti.
Nuž a prečo sú tieto práva považované za také dôležité? V rozvinutých krajinách sa to zdá byť ako samozrejmosť, ale vo veľkej časti sveta nie. Sú krajiny, kde sú deti zneužívané na službu v armáde či ťažkú prácu. Napríklad India je krajina bez vojny, ale pracuje tu 17 miliónov nezletilých. Veľké množstvo novorodencov umiera alebo nemá prístup k riadnej lekárskej starostlivosti. Každé dieťa má právo na prežitie detstva, pretože v tomto veku sa človek formuje a vzniká jeho osobnosť.
Dejiny sú vlastne plné detského utrpenia, keď deti nemali ani len tie ľudské práva. A to aj v takých rozvinutých krajinách ako bola Veľká Británia (ak poznáte knihy Charlesa Dickensa). Detské práva sa aplikujú všeobecne, bez ohľadu na pôvod, rasu, náboženstvo, pohlavie a ďaľšie faktory.
