Jedného dňa sa Jakub a Ondrej rozhodli, že usporiadajú súťaž. Kto vykuje najkrajší a najužitočnejší predmet, ten bude víťaz a starý kováč ho odmení. Jakub sa pustil do práce s vervou a vykoval krásnu meč, ostrý a lesklý. Ondrej sa nevzdal a vykoval silný pluh, ktorý mohol orať aj tie najtvrdšie polia.
Starý kováč si obzrel oba predmety a zamyslel sa. Potom sa obrátil na Jakuba a Ondreja a povedal: „Obaja ste vykovali skvelé predmety, každý s vlastnou hodnotou. Ale súťažou ste nič nezískali. Meč bez pluhu je zbytočný, pretože jeho nositeľ nebude mať čo jesť. A pluh bez meča je sa nedokáže ubrániť. V našom kráľovstve potrebujeme oboje – aj meč, aj pluh. Iba ak budete spolupracovať a využijete svoje silné stránky, vytvoríte niečo skutočne výnimočné.“
Jakub a Ondrej sa hanbili za svoju hlúpu rivalitu. Pochopili, že starý kováč mal pravdu. Od toho dňa sa stali priateľmi a pracovali bok po boku. Jakub využil svoju zručnosť na výrobu krásnych a ostrých nástrojov, zatiaľ čo Ondrej využil svoju silu na ich kutie a spevnenie. Spolu vytvorili tie najlepšie kováčske výrobky v celej dedinke a ich sláva sa šírila ďaleko široko.
Starý kováč bol hrdý na to, že Jakub a Ondrej sa naučili spolupracovať. Vedel, že vďaka priateľstvu a vzájomnej pomoci dokázali dosiahnuť oveľa viac, než by dokázali sami. A tak sa z ich príbehu stala legenda, ktorá pripomínala všetkým v dedinke, že súťaženie nie je vždy tou najlepšou cestou a že spolupráca a priateľstvo dokážu priniesť oveľa väčšie úspechy.
