Kedysi dávno, vysoko nad zemou, stál v oblakoch nádherný palác z bielučkého mramoru, ktorého veže sa leskli a slnku. V tomto paláci žil kráľ menom Aurel, ktorý vládol kráľovstvu pod oblakmi. Palác bol taký krásny, že ho oblaky objímali ako periny a hviezdy mu v noci svietili ako lampy. Kráľ Aurel však nikdy nechcel zísť dole medzi svojich poddaných. „Prečo by som opúšťal túto krásu?“ hovoril si. „Dole je prach, hluk a starosti. Tu mám pokoj a všetko, čo potrebujem.“

Poddaní kráľa Aurela ho nikdy nevideli. Posielal im príkazy cez holubov a svoje želania oznamoval vetrom, ktorý šepkal jeho slová do dedín. Ľudia ho nazývali Kráľ Oblakov a hoci ho rešpektovali, túžili ho spoznať. „Ako môže vládnuť kráľ, ktorý nepozná naše radosti ani žiale?“ pýtali sa.

Jedného dňa sa v kráľovstve objavil problém. Rieky vyschli a polia začali chátrať. Poddaní prosili o pomoc, no kráľove holuby prinášali len príkazy, ako šetriť vodou, bez skutočného riešenia. Vtedy sa mladá dievčina menom Liana, ktorá vedela hovoriť s vetrom, rozhodla konať. „Musím kráľa presvedčiť, aby zišiel k nám,“ povedala si.

Liana sa vydala na cestu k oblakom. Vietor jej pomohol vyšplhať sa po rebríku z mesačného svitu až k palácu. Keď vstúpila, uvidela kráľa Aurela, ako sedí na tróne a pozerá na hviezdy. „Kráľ môj,“ oslovila ho, „vaši poddaní trpia. Prečo neprídete dole a nepomôžete im?“

Aurel sa zamračil. „Dole je chaos. Tu mám poriadok a krásu. Čo by som tam robil?“

Liana sa usmiala. „Kráľovstvo nie je len palác, kráľ môj. Je to aj smiech detí, vôňa chleba a príbehy starcov. Ak nepoznáte svoj ľud, ako im môžete vládnuť?“

Kráľ sa zamyslel. Liana ho zobrala k oknu a ukázala mu dediny pod oblakmi. Vietor priniesol zvuky spevu, plaču aj smiechu. Aurel počúval a po prvý raz pocítil túžbu byť bližšie. „Možno máš pravdu,“ povedal napokon. „Zídem dole.“

Keď kráľ Aurel vstúpil do dediny, poddaní ho privítali s údivom. Videli, že nie je len Kráľ Oblakov, ale človek, ktorý chce pochopiť ich starosti. Spoločne s Lianou a poddanými našiel spôsob, ako vrátiť vodu do riek – pomocou starodávneho kúzelného prameňa, ktorý objavili v horách.

Odvtedy kráľ Aurel už nežil len v oblakoch. Často zostupoval k svojmu ľudu, počúval ich príbehy a učil sa od nich. A hoci jeho palác v oblakoch zostal krásny, pravé šťastie našiel dole, medzi smiechom a láskou svojich poddaných.

A tak žili šťastne, kráľ aj jeho ľud, pod oblakmi aj na zemi, v harmónii a porozumení.