Túlal sa svetom bez cieľa, hľadajúc útechu, ktorú však nikde nenašiel. Spomienky na vojnu ho prenasledovali a nedali mu pokoja. V noci sa búdoval zo strašidelných snov a cez deň sa bál budúcnosti.
Jedného dňa sa Matej ocitol v malej dedinke na úpätí hôr. Bol unavený a hladný a hľadal miesto, kde by si mohol oddýchnuť. Zastavil sa pred malou krčmou a vošiel dnu. Vo vnútri bolo útulne a teplo a voňalo tu po čerstvo upečenom chlebe.
Matej si sadol k stolu a objednal si jedlo. Kým čakal, pozoroval ľudí okolo seba. Boli to obyčajní ľudia, ktorí žili jednoduchý život. Smiali sa, rozprávali sa a užívali si spoločnosť jeden druhého. Matej im závidel. Aj on túžil po šťastí a pokoji, ale nevedel, ako ich dosiahnuť.
K stolu sa k nemu priblížil starý muž s bradou po pás. Predstavil sa ako Jakub a pozval Mateja, aby sa k nim pridal. Matej s radosťou prijal a strávil s Jakubom a ostatnými dedinčanmi celý večer. Rozprávali sa o živote, o dedine a o horách. Matej sa cítil medzi nimi ako doma.
Na druhý deň ráno sa Matej rozhodol, že v dedine ostane. Jakub mu ponúkol prácu na farme a Matej ju s vďakou prijal. Práca na čerstvom vzduchu mu pomohla zabudnúť na ťažké chvíle a pomaly sa začal zotavovať zo zranení vojny.
Matej sa v dedine rýchlo stal obľúbeným. Bol silný, pracovitý a vždy ochotný pomôcť. Spoznal peknú vdovu menom Anna, ktorá bola osamelá, a zamilovali sa do seba. Vzal si ju za ženu a založili si rodinu.
Matej konečne našiel šťastie, po ktorom tak túžil. Vojna ho síce poznačila na celý život, ale vďaka láske a priateľstvu v novej dedine sa mu podarilo prekonať bolesť a žiť plnohodnotný život. Naučil sa, že aj po tých najtemnejších chvíľach vždy vyjde slnko a že šťastie sa dá nájsť aj na tých najnepravdepodobnejších miestach.
