Rozprávky nášho detstva

Káčerovo

Bolo nebolo, boli časy, keď sme nemali káblovú televíziu, internet a v poštových stánkoch ani v potravinách nemali DVD-čká za 2 eurá.

Chytali sme iba jednu televíziu, kde deti mohli pozerať Matelka a Kuka s Paťkou a vrchol slovenského animátorského umenia predstavoval kreslený seriál Vták Gabo. Raz do roka dávala STV-čka Policajnú akadémiu (na silvestra o polnoci) a to bol všetok „luxusnejší“ tovar na obrazovke v prvej polovici 90-tych rokoch.

Tí, čo sa narodili v 80-tych rokoch a detstvo prežili krátko po nežnej revolúcii si určite spomenú, aký veľký kultúrny šok sme zažili, keď zčista jasna začali na STV-čke dávať cez víkend v podvečer o šiestej Káčerie príbehy a Rýchlu rotu. My sme to nevedeli, ale tieto seriály boli dozretá práca po desiatročiach pilovania k dokonalosti v Disneyho štúdiách. Tak strýko Držgroš a jeho rodina ako aj detektívi z Rýchlej roty prešli dlhým vývojom a my, v čudnej chaotickej republike, sme ich dostali na podnose v ich najlepšej forme.

Pamätám si, že sme doma nemali video (ako niektorí bohatší kamaráti, ktorí sa s tým nikdy nezabudli chváliť v škole) a o Disneyho rozprávkach som netušil, že existujú. A zrazu v televízii začali vysielať seriál s úžasnou animáciou, filmovou hudbou, ľahko pochopiteľným a pritom exotickým dejom a hrdinami, ktorých si nebolo možné neobľúbiť. Možno si aj dnes niekto vybaví hlášky z týchto seriálov či pointy jednotlivých dielov.

Disneyovky prinieslo v tlačenej forme na Slovensko vydavateľstvo Egmont Neografia, pobočka svetovej siete so sídlom v Británii. Dnes už u nás neexistuje, v obchodnom registri je iba zmienka, že zaniklo v roku 2003 (dnešného Káčera Donalda vydáva česká pobočka). Viem, že išlo hlavne o obchod a veľa ľudí považovalo ich produkciu za gýčovú a nevkusnú. Disneyho postavičky sa tlačili všade – na školské tašky, do zošitov, na podušky, mikiny.

Niektorí rodičia sa určite neubránili „pokémonskému“ komplexu, keď si ich ratolesti silou mocou museli vydupať hračku s obrázkom Mickeyho.

Držgroš a synovciMne ostalo z tejto éry pár starých komiksov, kníh (vo svojej dobe drahé a luxusne vyhotovené) a som si istý, že niekde doma musime mať ešte staré audio kazety s nahovorenými príbehmi v angličtine. Mimochodom, komiksy neboli vôbec lacné, stáli 19 KČS (neskor 33 SK), to bolo v roku 1990 dosť. Tiež ma zaujalo, že tieto príbehy prekladal dnes známy básnik Tomáš Janovic, čiže nešlo o žiadne amatérske zlepence dialógov, ale kvalitný jazyk.

Káčerovo a Rýchla rota po pár desiatkach dielov skončili. Nič to – televízia mala v zásobe kvalitnú náhradu. Gumkáčov a Medveďa Balúa. Prvý seriál mal krásnu atmosféru romantického nevinného stredoveku a smiešných skákajúcich medvedíkov, druhý opantával detskú fantáziu dobrodružným životom na lietadle a ruvačkami so vzdušnými pirátmi.

Všetko však raz končí. Disneyovky sa z obrazovky vytratili a televízia ich nahradila akýmsimi nudnými Ovocníčkami či prečudesným seriálom New kids on the block. Ovocníčkovia boli pre mňa šok, pamätám si to, akoby to bolo dnes… Nemali vôbec čaro. New kids on the block bol o chlapčenskej kapele, ktorá večne uteká pred fanúšičkami – to veru nebolo nič pre mňa.

Na dlhé roky sa disneyovky odmlčali. Neskôr vznikli komerčné televízie a moje obľúbené rozprávky sa vrátili (i keď v nekresťanský čas – v sobotu ráno, keď sa buď vyspáva do obeda alebo pracuje v záhrade).

Teraz by som mal napísať, že medzičasom som vyrástol a disneyovky stratili čaro a že som sa začal zaujímať o iné veci, a že som dospelý a zodpovedný a zaneprázdnený a že rozprávky sú pre deti… Ale veru, nie je to pravda. Disneyovky stále stoja za to. Prečo sa k nim sem-tam nevrátiť, oddýchnuť si od Panelákov a Ordinácii a amerických agentiek, ktoré šiestym zmyslom hľadajú vrahov?

Preto som prelistoval svoje staré komiksy, prebrodil kvantá internetových stránkach a pozrel si zase staré dobré Káčerovo na videoweboch. Dokonca som o tomto koníčku stvoril aj vlastnú stránku. Ale to už vidíte aj sami.